Koronavírus a deti

Rizikovou skupinou koronavírusu sú hlavne seniori, deti majú často bezpríznakový alebo veľmi ľahký priebeh. Možno práve preto sa môže stať, že deťom zabudneme momentálnu situáciu jasne vysvetliť. Aj pre nich sa toho ale veľa zmenilo prakticky cez noc a trebárs nerozumejú tomu, prečo zrazu nesmú za babičkou alebo s chlapcami na futbal. 

Podľa Aleny Machálkové, ktorá vyše tridsať rokov pracuje ako detská sestra, je dôležité, aby bol rodič dieťaťu oporou. “Prístup rodičov hrá nesmierne dôležitú úlohu, či už sa jedná o banálne prechladnutie či škaredý úraz. Ďieťa potrebuje silných a kľudných rodičov, ktorí ho utešia,” vysvetľuje. Pokiaľ teda budeme vystresovaní a vystrašení, dieťa od nás tieto emócie prevezme. 

“Napriek tomu, že deti nepatria do ohrozenej skupiny, chápu, že sa niečo deje už iba kvôli zmene zabehnutého harmonogramu - zrazu nejdú do škôlky, na krúžok medzi kamarátov či na návštevu za starými rodičmi. Je práve na rodičoch, aby im momentálnu situáciu vysvetlili. Najlepšie pokojne a pri vysvetľovaní vziať do úvahy ich vek a možnosti chápania,” dodáva.  

“Kľúčové je naučiť deti akéhokoľvek veku zodpovednosti za seba i druhých. Umývanie rúk by malo byť úplnou samozrejmosťou pri každom návrate domov, po použití toalety a v prípade, že si ruky akokoľvek zašpinia napríklad pri hre alebo varení,” upozorňuje zdravotná sestra a nakoniec ešte pridáva doporučenia na nasledujúce dni.

“Všetkým rodičom by som chcela odkázať, aby sa pokúsili aspoň na chvíľu oprostiť od stresu , ktorý pochopiteľne doľahol na všetkých z nás a užili si čas so svojim dieťaťom. Pokiaľ ste zdraví, choďte na prechádzku do prírody, veľa vetrajte, prečítajte deťom rozprávku alebo sa pozrite na ich obľúbený film. Možno zistíte, že to pomohlo aj vám. Deťom zaistite bohatý, ale pohodový program. Nezdržujte sa vo väčších skupinách detí ani dospelých pokiaľ sa situácia nestabilizuje. A skúste nepanikáriť, ničomu to nepomôže, skôr naopak. Situácia je vážna, ale taktiež skončí a bude zas dobre. Všetci sa teraz musíme obrniť trpezlivosťou. 

So zdravotnou sestrou súhlasí i psychologička Pavlína Doležalová.

“V prvej rade je dôležité, aby sme my dospelí išli deťom príkladom - a to predovšetkým chovaním, jednaním, vystupovaním. Deti sú citlivé i na neverbálne prejavy ako sú rôzne pohľady alebo mimika tváre. Práve v tejto akútnej situácií je nutné zachovať chladnú hlavu - doslova. Dať deťom najavo, že to zvládneme, že zas bude dobre. 

Ako dospelí máme práve tendenciu podceňovať detskú vnímavosť okolitého diania. Pracujme so slovom nádej, ktoré si i napriek jeho abstraktnosť deti vedia predstaviť. Snažme sa zostať pozitívni a neprepadať panike. Prospeje to nielen nám, ale i tým najmenším. 

“Jeden z najhorších postupov je práve nechať sa strhnúť panikou, ktorá všade vládne. Snažme se deti skôr zabaviť, podporiť, zaujať ich pozornosť niečim pre nich prospešným a príjemným. Hľadajme spoločné rodinné aktivity, pri ktorých môžeme tráviť čas spoločne či sa inak rozvíjať a zároveň zostať čo najviac psychicky i fyzicky fit. 

Nepodceňujme však samozrejme bezpečnostné opatrenia, deťom v kľude vysvetľujeme (ideálne je prispôsobiť termíny slovníku dieťaťa podľa jeho veku - malé dieťa nerozumie slovu karanténa, ale pochopí, že teraz nemôžeme ísť do školy alebo von, pretože by mohlo byť choré alebo nakaziť ostatné deti). 

Nielen pre komunikáciu s deťmi je zásadná trpezlivosť. Dnešná doba a táto situácia obzvlášť preveruje charakter každého z nás. Ukážme deťom, že stojí za to byť dobrým človekom a že z náročnej situácie, keď ju prijmeme ako výzvu, môžeme vyjsť silnejší,” pokračuje v radách nielen rodičom Doležalová.

A ako konkrétne s deťmi komunikovať? Ako im povedať, prečo nemôžu ísť do divadla, na ktoré sa tak tešili, prečo z ničoho nič nemôžu ísť do škôlky a prečo ich narodeninová oslava bude tento rok iba v kruhu rodiny?

“Deti ocenia priamu otvorenú transparentnú komunikáciu bez výmyslov a vytočenia. Odpovedajme našim ratolestiam na ich (niekedy i zvláštne či rýpavé) otázky a nenechajme ich tápať v ich domnienkach, ktoré môžu byť niekedy omnoho temnejšie, než samotná realita,” vysvetluje psychologička, ktorá niekoľko rokov pracovala na detskej psychiatrií.  

I s tými najmenšími deťmi sa bavte narovinu. Povedzte im, že všetky škôlky, zoologické záhrady i divadlá sú zatvorené, pretože je veľa chorých ľudí. 

Vysvetlite im, ako fungujú choroby. Samozrejme stačí úplne jednoducho - niekto má bacily a tak je chorý. Keď stretne zdravého človeka, bacily na neho môžu preskočiť a tiež ochorie. Preto je potrebné, aby boli všetci ľudia radšej doma a pokiaľ nemusia, nevychádzali von. Bacily ale môžu byť aj vonku v električke, autobuse alebo na pieskovisku. Kvôli tomu si všetci musia poriadne umývať ruky, aby si toho bacila potom nedali do úst sami. 

“Ďalej zahŕňajme deti láskou, starostlivosťou a vedením. Dajme svojim deťom oporu a možnosť sa v neistej situácií spoľahnúť na rodinný krb. Je dôležité udržať nejaký harmonogram každý deň, vykonávať maximum možných rituálov, ako predtým,” doporučuje Doležalová. 

Zostavte si spoločne denný rozvrh a zaraďte všetky aktivity, čo by ste chceli robiť (hranie hier, sledovanie filmov alebo čítanie kníh), ale nezabudnite ani na tie menej obľúbené ako je varenie, upratovanie a učenie alebo práce. 

Pokiaľ deťom bude smutno po ich kamarádoch alebo babičke, môžeme s nimi telefonovať, alebo deťom ukázať, ako funguje videohovor. Starým rodičom, ktorí sú odrezaní od vnúčat, urobí taký telefonát určite veľkú radosť.  se dětem bude stýskat po jejich kamarádech nebo po babičce, můžete s nimi telefonovat nebo dětem ukázat, jak funguje videohovor. Prarodičům, kteří jsou odříznutí od vnoučat, udělá takový telefonát určitě velkou radost.

A pokiaľ je dieťa nešťastné, že príde o narodeninovú oslavu s kamarátmi, o futbalový turnaj alebo o lyžovanie, dovoľte mu, nech si emócie prežije. Buďte s ním, dohodnite sa, že si to spoločne vynahradíte hneď, ako to bude možné, ale akceptujte, že je momentálne kvôli tomu smutné a nedohovárajte mu. 

“Prijímajme nálady a stavy dieťaťa - smútok, hnev, frustrácia či bezmoc sú úplne normálne za takýchto okolností. Netrestajme preto deti za ich pocity, naopak sa snažme hľadať možnosti, ako emócie čo najlepšie ventilovať (cvičenie, stolné hry…),” dodala Doležalová na záver.